Posledný smoliar

Vaďovce, dedina v kopaničiarskom regióne bola známa svojim osobitným typom remesla. Azda prirodzene sa vyvinulo z furmančenia a podomového predaja, ktorým boli obyvatelia podjavorinského kraja známi v celom svete.

Úzke terasovité polia vo vŕškoch, ktoré oddeľovali drobné briežky - tu nazývané sklady plné ovocia - sliviek, čerešní, hrušiek. Málo úrodné polia neposkytovali dostatok obživy, čo si miestni obyvatelia kompenzovali práve predajom ovocia.

Boli zvyknutí obchodovať a najmä dochádzať za obchodom po celej krajine. Svedčia o tom cestovné knižky podomových obchodníkov s pečiatkami snáď zo všetkých miest bývalej monarchie. To šíre neznámo sa označovalo jednoducho slovom "svet". A tak slovné spojenie "ked dzedíčko išél do sveta", bolo napriek svojej neurčitosti, predsa len nejako určité. Bolo to všetko mimo domova. Svet bol zdrojom obživy, vidinou získania majetku i mnohých skúseností.

Vaďovčania si v tom svete nachádzali svoje miesto predajom neobvyklého artiklu. Predajom vozovej masti - kolomaže - smoly. Tam pramenila aj prezývka Vaďovčanov, ktorú im dali obyvatelia okolitých obcí - smolári.

Decht, smola a kolomaž sú pomenovania pre čiernu hustú kvapalinu, získanú suchou destiláciou z dreva. Termín kolomaž nie je presný, nemaže sa koleso, ale oska na voze. Na Slovensku je výroba smoly datovaná do čias Veľkomoravskej ríše. V okolí Bojníc sa našlo množstvo jám na jej výrobu. Viacero obcí nesie názov, ktorý súvisí so smolou - Smolenice, Dechtice, Dechtáre. Smola je vedľajším produktom výroby dreveného uhlia. Pálffyovci vlastnili lesy na Záhorí a s uhliarmi mali dohodu o tom, že na výrobu smoly a dreveného uhlia si môžu zadarmo vykopať pne stromov borovíc. A tak uhliar so svojimi nástrojmi - motykou, klinmi, sekerou a kladivom, vykopával aj pne po odpílenych stromoch. Tým sa les vyčistil a mohli sa vysadiť nové stromy.

Spočiatku sa drevené uhlie robilo v svahu, do ktorého bol vytvorený otvor. Ten sa naložil drevom a zapálil. Zospodu potom vytekala smola. Neskôr sa proces zdokonalil. Postavila sa tehlová pec, ktorou sa okrem dreveného uhlia a smoly vyrobil aj terpentín (na riedenie farieb), drevený ocot (surovina pri výrobe dochucovadiel a vonných látok). Podobným postupom sa v peci vyrábal aj drevený popol, ktorý slúžil aj pri výrobe mydla a skla. Osobitným, dnes už takmer neznámym produktom bolo aj špodie, ktoré sa získavalo spaľovaním dreva a kostí. A práve špodie sa používalo pri výrobe záhorskej kolomaže. Do 10 litrov dechtu sa pridal 1 diel špodia a 2 diely tuku. O takto pripravenú kolomaž bol v celom Uhorsku veľký záujem.

Podomovým predajom kolomaže - vozovej masti sa venovali predovšetkým Vaďovčania. Už skoro na jar ju skupovali od záhorských uhliarov a ďalej predávali až v Dolnej zemi. Ku koncu 19. storočia už bolo dostať továrenskú kolomaž.

Podľa spomienok Vaďovčana Samuela Klima (1902-1982), decht, ktorý vznikal pri pálení dreveného uhlia vozili do továrne v okolí Budapešti a tam na svoje vozy nakladali novú - továrenskú vozovú masť. Tú potom rozvážali po dedinách a mestách.

Továrenská kolomaž sa predávala v nových sudoch, ktoré vsakovali olej a kolomaž často vysychala. Preto zákazníci radšej kupovali kolomaž od overených obchodníkov - Vaďovčanov. Tí predávali kolomaž zo starých - pôvodnou záhorskou kolomažou nasiaknutých sudov.

Kolomaž mala mnohé využitie. Okrem kolies ňou natierali konské kopytá, čím ich chránili pred praskaním. Impregnovali ňou kože, ošetrovali popraskanú kôru stromov. V štiavnických a kremnických baniach ňou natierali povrazy, aby sa tak rýchlo nedrali. Z konopných lán namočených v smole sa tiež robili fakle.

Veľké sudy vozili naložené na vozoch ťahaných mocnými koňmi. Voz bol pre nich domovom vo svete. Častokrát v ňom spávali, strážili tovar, ale aj zarobené peniaze. Dedičko vaďovský - Samuel Klimo, bol ako sa v našej rodine tradovalo posledným smoliarom. Jeho otec Tomáš Klimo ho už ako malého chlapca brával so sebou. Pri 5 sestrách bol jediným chlapcom v rodine. Pomáhal. Učil sa obchodovať a spoznával svet. Ešte po rokoch, keď išiel so zaťom do Maďarska vedel, aké dediny budú nasledovať. Cestu poznal dokonale. Raz dávno, ešte s otcom, na voze prechádzali cez dedinu niekde v okolí Trnavy, keď ho otec náhle zobudil: "Synku, dole z voza! Noc má svoju moc!" Kľakli si a začali sa modliť. Otec zdriemol, v šere noci zbadal bielu postavu. Keď sa viac prebrali, zistili že strašidlo je len svätý za dedinou, ktorý od poslednej cesty dostal nový vápnový náter. Za to preľaknutie sa aj "strašidlu" veru trošku ušlo bičom od nahnevaného smoliara.

"Akonáhle začali schádzať snehy, vybrali sme sa s otcom na Záhorie. Tu sme nabrali 2 sudy, asi 400 litrové. Predali by sme aj viac, avšak drevené osky voza by takú váhu nevydržali. Voz bol teraz našim domom. Okrem tovaru sme si viezli jedlo a futráš pre kone, tiež trochu pálenky."

Prvá cesta Vaďovčanov smerovala zväčša k banským mestám stredného Slovenska. Následne zamierili k Budapešti. Prechádzali od dediny k dedine, pristavovali sa pri domoch, kde mali kone a voz. Predali 1-4 holby (objemová miera; 1 holba = 0,8333 litra) kolomaže a znova k ďalšiemu domu. Za dedinou napojili kone a naliali zopár holieb vody do kolomaže. "Pokrstili ju" ako zvykli hovoriť a už potom len zamiešali veľkou varechou - farárom. Takáto kolomaž však skôr vyschla, osky kolies začali po pár dňoch vŕzgať, ale to už boli smoliari ďaleko a vrátili sa až o rok.

V dedinách nad Budapešťou - v Pilišských vrchoch volali na ľudí po slovensky a ponúkali im svoj tovar. Po ceste už mali dohodnuté miesta, kde sa dalo prespať, najesť, ale aj stretnúť známych. Častokrát hľadali rodákov, ktorí odišli na Dolnú zem - "do sveta" za obživou a už sa nevrátili.

Na Dolnej zemi ich považovali za siroty, chudákov.

"Sirota, daj smoly. Našenkuj tri holby, ty sirôtka malá, ty chudáčik." Smiali sme sa tomu. Akí chudáci? Aké siroty? Tam hore je kraj plný kvetov a krásnych piesní. Ak sa im páči rovina, aj tá sa nájde. Aj kopce, z ktorých vidno preďaleko. "Chudáci sú oni, celučký život len rovina, veď to je šialenstvo," hovorieval môj otec a pred tým aj dedo." Spomínal posledný smoliar Klimo.

Keď predali vyše polovicu, obrátili koníky smerom domov, aby stihli žatvu. Doma zožali, vymlátili "zbožie" a s príchodom neskorej jesene sa opäť vybrali na ďalšiu vandrovku, horšiu - studenú. Ak vynechali Banskú Štiavnicu o 3 a pol dňa sú opäť nad Budapešťou.

Často sa stávalo, že bolo treba prejsť cez zamrznutý Dunaj. Tu bola dôležitá odvaha. Prvý, kto sa odvážil ísť s naloženým vozom po ľade riskoval vlastný život. Ak bol ľad dostatočne pevný, otvoril tým cestu aj ostatným furmanom a odmenou mu bol súdok vína a uznanie.

Jedni to odlúčenie od domova zvládali lepšie, iní horšie. Snáď tieto rôzne osudy dali vzniknúť piesni o smoliaroch - Vaďovčanoch:

"Három fárom, pod močárom,
nechodz dzievča s Vadovčanom.
Vadovčané ništ nerobá,
len po svece smolu vozá,
Čo zarobá, to prepijú,
prindú domov, ženu bijú.
Žena plače, dzeci skáču,
po chalupe hrnce hádžu."

S návratmi neprinášali len správy o známych, ale aj informácie o nových technológiách. "Ludé uskakovali z cesty a otec hovorí: "Ej, synku, to bude isce to auto" takto Samuel opisoval svoje prvé stretnutie s touto technologickou novinkou...

Drevené osky kolies postupne nahradili osky železné. Pevnejšie. Mohli na ne naložiť aj štyri smoliarske sudy, ale už by ich nepredali. Ostalo iba zopár smoliarov, ktorí okrem smoly predávali aj oleje a všelijaké vazelíny. Vozovej masti - kolomaže nebolo viac treba. Nebolo viac treba ani smoliarskeho remesla.

Zdroj: Slovenský Národopis, ročník X, v čísle 4

Ferko, V.: Sen sa vracia pred polnocou, In: Zlatá nostalgia 1975

Spomienky z rodiny na Samuela Klima poskytol pravnuk Jaroslav Pilát.

MH